Už som spomínala ako nelúbim písať začiatky blogov? Nikdy neviem ako začať, v hlave mám päťtisíc myšlienok a aj tak vždy čumím polhodinu na monitor a niekedy to vzdám úplne. Začiatky sú môj problém všeobecne. Potom ten môj život aj tak vyzerá (smutné pochechtnutie).
A ja viem prečo to tak je. Pretože každý začiatok predchádzajú konce, po ktorých ostane len bordel, chaos, mayhem, whatever. A hrubé, nepreniknuteľné čiary.
Jednu takú som musela urobiť aj koncom minulého marca. A za ňou nechať Bretónsko, Jeho, plány a sny do budúcnosti. Žiadne drámy. Iba dve smutné uplakané duše. Odišla som potichu. Niekedy to skrátka nevýjde. Chceli sme niečo iné. On ostať doma, neskôr si založiť rodinu, medzitým ešte povystrájať. Ja som chcela vidieť svet a nebola som šťastná. Unavená, zúfalá, dezorientovaná.
Veľmi veľa energie sme vložili do rozbehu nášho vzťahu a potom ku koncu, keď veci začínali nadobúdať vážnejšie rozmery, sme tej energie už akosi nemali nadostač. A ja som cítila, že tam moje srdce nepatrí.
Nasledujúci rok bol zlý. Taký hojdačkový, poznáte to - raz hore a potom dolu. Ibaže tá moja bola rozhojdaná veľmi rýchlo a mne bolo zle.
Domov som sa vrátila s holým zadkom a bez plánu B. Chcela som začať odznova. V priebehu dlhých mesiacov som si podala prihlášku na výšku, hľadala si prácu, pokúsila sa o vodičák aj v jednom prípade aj o niečo viac ako kamarátstvo. Všetko neúspešne. Okrem toho sme sa presťahovali z centra mesta do vetristej časti dediny. A umrela Amy...
Bolo aj dobre. Zopár týždňov v tom tehlovom domčeku s orgovánom v sklenenom pohári, kučeravý chlapec, malé ryšavé slnko, chatovačka a víno. Potom tatko, roadtrip cez pol Európy do Espane a späť, dažďový týždeň na Hnilčíku a keď už stromy pomaličky začínali meniť šatník, ja som znova na niekoľko mesiacov zmenila adresu. Parádne bolo na tom byte. Doteraz sa smejem na tom, čo sme tam povystrájali, najmä s človekom, ktorý vhupol do môjho života len tak zrazu. Najprv ostýchavo, potom sme sa spolu začali rozprávať a tráviť večere osamote pri dlhých debatách o všetkom a o ničom čoraz viac a viac. Lúbili sme obidvaja víno tak čo.
Ale čím viac vína sme vypili a čím viac nám nosy mrzli na balkóne pri cige, tým viac som upadala do letargie. Odignorovala som celý svet a začala sa uzatvárať do seba.
Potom ma zachránil tatko, ktorý sa vždy tak nejako zjaví, keď sa zotmie. A ja som išla za slnkom a oceánom do Mexika, kde som sa pomaly-pomaličky liečila. Po novom roku sme sa však museli vrátiť späť do zimy, ale mne ostalo slnko svietiť v mojom vnútri a za dverami ma čakala ďalšia zmena. A tak som sa v polovici februáara zbalila a odišla do Londýna.
A tak som tu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára