O tichu a koncoch

Už som spomínala ako nelúbim písať začiatky blogov? Nikdy neviem ako začať, v hlave mám päťtisíc myšlienok a aj tak vždy čumím polhodinu na monitor a niekedy to vzdám úplne. Začiatky sú môj problém všeobecne. Potom ten môj život aj tak vyzerá (smutné pochechtnutie).
A ja viem prečo to tak je. Pretože každý začiatok predchádzajú konce, po ktorých ostane len bordel, chaos, mayhem, whatever. A hrubé, nepreniknuteľné čiary.

Jednu takú som musela urobiť aj koncom minulého marca. A za ňou nechať Bretónsko, Jeho, plány a sny do budúcnosti. Žiadne drámy. Iba dve smutné uplakané duše. Odišla som potichu. Niekedy to skrátka nevýjde. Chceli sme niečo iné. On ostať doma, neskôr si založiť rodinu, medzitým ešte povystrájať. Ja som chcela vidieť svet a nebola som šťastná. Unavená, zúfalá, dezorientovaná.
Veľmi veľa energie sme vložili do rozbehu nášho vzťahu a potom ku koncu, keď veci začínali nadobúdať vážnejšie rozmery, sme tej energie už akosi nemali nadostač. A ja som cítila, že tam moje srdce nepatrí.

Nasledujúci rok bol zlý. Taký hojdačkový, poznáte to - raz hore a potom dolu. Ibaže tá moja bola rozhojdaná veľmi rýchlo a mne bolo zle.
Domov som sa vrátila s holým zadkom a bez plánu B. Chcela som začať odznova. V priebehu dlhých mesiacov som si podala prihlášku na výšku, hľadala si prácu, pokúsila sa o vodičák aj v jednom prípade aj o niečo viac ako kamarátstvo. Všetko neúspešne. Okrem toho sme sa presťahovali z centra mesta do vetristej časti dediny. A umrela Amy...

Bolo aj dobre. Zopár týždňov v tom tehlovom domčeku s orgovánom v sklenenom pohári, kučeravý chlapec, malé ryšavé slnko, chatovačka a víno. Potom tatko, roadtrip cez pol Európy do Espane a späť, dažďový týždeň na Hnilčíku a keď už stromy pomaličky začínali meniť šatník, ja som znova na niekoľko mesiacov zmenila adresu. Parádne bolo na tom byte. Doteraz sa smejem na tom, čo sme tam povystrájali, najmä s človekom, ktorý vhupol do môjho života len tak zrazu. Najprv ostýchavo, potom sme sa spolu začali rozprávať a tráviť večere osamote pri dlhých debatách o všetkom a o ničom čoraz viac a viac. Lúbili sme obidvaja víno tak čo.
Ale čím viac vína sme vypili a čím viac nám nosy mrzli na balkóne pri cige, tým viac som upadala do letargie. Odignorovala som celý svet a začala sa uzatvárať do seba.

Potom ma zachránil tatko, ktorý sa vždy tak nejako zjaví, keď sa zotmie. A ja som išla za slnkom a oceánom do Mexika, kde som sa pomaly-pomaličky liečila. Po novom roku sme sa však museli vrátiť späť do zimy, ale mne ostalo slnko svietiť v mojom vnútri a za dverami ma čakala ďalšia zmena. A tak som sa v polovici februáara zbalila a odišla do Londýna.

A tak som tu.

Ouessant

Minuly tyzden sa stala vec nevidana - moj najdrahsi dostal zachvat romantiky a sam od seba mi navrhol valentinsky vylet. Moje srdce zaplesalo a prsty sa mi rozbehli po klavesnici hladajuc pismenka p, a, r, i & s. Vsetky lacne lety uz boli - ako inak - vypredane, do Marseille tiez a vtedy moj vyhladovany blog zaknucal. Samozrejme! Pojdeme objavovat krasy Bretonska! Volba padla na ostrov Ouessant.

Ouessant (bretonsky Enez Eusa, anglicky Ushant) je najzapadnejsim bodom metropolitneho Francuzska. Ma asi 16 km stvorcovych, lezi na nom mestecko Lampaul s poctom obyvatelov okolo deviatich stoviek.

Stare bretonske porekadlo hovori:

"Qui voit Ouessant voit son sang, Qui voit Sein voit sa fin."

(Kto vidi Ouessant, vidi svoju krv. Kto vidi Seinu, vidi svoj koniec.)

- vztahuje sa na ostrymi skaliskami posiate brehy ostrova. Vdaka nim je Ouessant povazovany za jedno z miest, do ktorych je navigovanie lodi ohromna vyzva. Ved, posudte sami:

Ostrov je tiez vynimocny poctom majakov - na pevnine dva a v mori styri. A tu su styri z nich, ktore som mohla vdaka mojmu "skvelemu" fotaku zachytit:

Phare de la Jument
Veza s osemuholnikovym podorysom. Vonkajsie steny su z hrbolateho siveho kamena, lampas je cerveny.

Phare de Nividic (to nalavo)
Tiez ma osemuholnikovy podorys.

Kaplnka Notre Damme de Bon Voyage
V ktorej sluzili omse pre stastlivu plavbu namornikov. 

Phare du Stiff

Phare de Creac'h
Je zo vsetkych najznamejsi a hovori sa o nom, ze je aj jednym z najsilnejsich na svete.
V budove za majakom sa nachadza Muzeum majakov a majakovych svetiel.
V ktorom sa nesmelo fotit ani natacat.
Nepomohla ani vyhovorka, ze som reporterka zo Slovenska.
Ved... ktory uz len reporter foti s Hello Kitty telefonom, ze? :D

Ked sa neoplati zit pre nic ine, tak aspon pre toto.

V dalsom prispevku uvidite typicky bretonsky domcek, na svoje si pridu aj fashionisti a par zaberov z mestecka.

Kenavo!

Mini kurz bretonciny

Bonjour!

Dnes zabijem dve muchy jednou ranou, pretoze postnem slubene porcelanove figurky na trojkralovy kolac a naucime sa par zakladnych fraz v povodnom jazyku. Tak, hor sa na vec!

Demat = Bonjour = Dobry den

Kenavo = Au revoir = Dovidenia

Ya = Oui = Ano

Nann = Non = Nie

Da garout a ran = Je t'aime = Lubim ta

Yec'hed mad = A la vôtre = Na vase (zdravie)

Kollet on = Je suis perdue = Som stratena

Yen eo an amzer = Il fait froid = Je zima

Tomm eo an amzer = Il fait chaud = Je teplo

Bretoncinu dnes ovladaju uz len starsie generacie, mladi nejako nejavia zaujem o tento jazyk. Kto vsak chce, moze studovat bretoncinu a keltske jazyky na tunajsej univerzite. 

Vacsina postaviciek je "oblecena" do ludovych krojov. Videla som niekolko fotografii a v skutocnosti su velmi pekne, najviac sa mi paci ten smiesny komin, ktory je sucastou zenskeho oblecenia. Ak sa mi podari znovu dostat ku knihe, urcite uverejnim niekolko obrazkov.

Kenavo!

P.S.: Mam svoju prvu nasledovnicku, Barborku! Jupiii, velmi si to vazim :)

Joyeux Noël!

Ja viem, trochu neskoro. Ale chcela som pockat na trojkralovy kolac, aby bolo vsetko pekne spolu.


Takze, bretonske Vianoce. Ma sklamali. Trosku. Povodne som chcela dat este predvianocny blog plny fotiek zobrazujucich nadhernu atmosferu "tesne pred". Vybrala som sa teda do Brestu aaa nic. Rozkopane mesto, dva stromy, ktore mali na sebe dokopy 5 a pol gule. Sem tam nejaky skaredy Père Noël (francuzska obdoba Santa Clausa) alebo totalne gyce. A trosku svetielok. V Plougasteli mali vianocne svetla v tvare jahody. Najprv som nechapala a potom sa mi vybavila nadherna chut plougastelskych jahod. Mnam!
Na obranu Brestu musim povedat, ze tohto roku zrejme vsetky financie potiekli na obnovu bulvaru. Aj ked sa miestni smeju, ze do piatich rokov mozno bude lava kolajnica pre elektricky.
Najviac ma ale asi dojal "vianocny trh" pozostavajuci z troch kolotocov a desiatich stankov so sortimentom Made In China. Otras. Och, ako mi len chybalo trnavske Trojicne s omamnou vonou vareneho vina, medoviny, ciganskej a trdelnika!


24. december je v tejto krajine den takmer ako kazdy iny, obchody boli otvorene az do nejakej siestej. Ja som si povedala, ze sa budem dobrovolne postit cely den, takze ked sme vecer dosli do Camaretu, skoro som umrela od hladu. Vecera nebola slavnostna, podaval sa udeny losos a bageta.
Decka si pred spanim polozili pod stromcek topanky, aby si v nich rano nasli cokoladove jaslicky s marcipanovym Jeziskom a klementinku. Uderom polnoci si darceky porozdavali dospelaci a my mladez sme sli na jedno vianocne do baru.


25. decmber = zranica. Pardon za vyraz, ale myslim, ze to slovo najlepsie vystihuje to, co sa dialo cely den. Rano si decka porozbalovali darceky, dojate maminky fotili a ockovia nedockavo poskulovali po flasiach sampanskeho. Hostina zacala niekedy o druhej troma(!) predjedlami.


Predjedlo c. 1: udeny losos s citronom (bagetu hadam nemusim spominat, ta sa jedla ku vsetkemu)
Predjedlo c. 2: ustrice - tie take chlustacie. Odhodlala som sa to ochutnat a skoro som sa pozvracala. A ked mi ukazali, ze je to este zive (reagovalo to na dotyk), tak som sa skoro povracala druhy krat. Vesele.

Predjedlo c. 3: foie gras - laicky povedane, je to taka posh pasteka z husacej alebo kacacej pecene. Mne osobne velmi chuti.

Ako hlavne jedlo sa podaval peceny moriak na cesnaku s opekanymi gastanmi a cibulovo-tymianovou omackou.

A ako dezert sa, okrem ineho, podaval vianocny zakusok "La buche de Noël".

Na fotke to nie je dobre vidno, ale ma tvar dreva. V minulosti zvykli ludia davat do kozubov obrovky kus dreva a podla tradicie mal horiet pocas celej vianocnej noci. Tento zvyk bol nahradeny upecenim tohto zakusku.


Hostina trvala takmer 6 hodin.


No a nakoniec vam predstavim "La galette des Rois", trojkralovy kolac.

Tento zakusok je specialny tym, ze v sebe ukryva drobnu porcelanovu figurku. Ten, kto ju najde vo svojej porcii sa stava kralom a nasadi si na hlavu kralovsku korunu. Kolac sa smie jest kazdy den, pocnuc prvou novorocnou nedelou az do konca januara.


P.S.: Ak by chcel niekto recept na kolace, nech sa mi ozve na mail. Au revoir!